Sokol sťahovavý

Geografický výskyt

Sokol sťahovavý sa vyskytuje na celom svete, s výnimkou dažďových pralesov a chladných suchých arktických oblastí. Sú jedným z najrozšírenejších druhov suchozemských stavovcov na svete. Väčšina južných palearktických a ostrovných populácií sokola sťahovavého žije a nemigruje.

Sokol sťahovavý migruje na veľké vzdialenosti medzi hniezdami a zimoviskami. Najsevernejšie populácie sa rozmnožujú v tundre Aljašky a Kanady a migrujú do strednej Argentíny a Čile. Zvyčajne migrujú pozdĺž morského pobrežia, dlhých brehov jazier, bariérových ostrovov, pohorí alebo na mori

Kde ho uvidíte ?

Sokol sťahovavý preferuje otvorené biotopy, ako sú pastviny, tundra a lúky. Najčastejšie sa vyskytujú v tundre a pobrežných oblastiach a vzácne v subtropických a tropických biotopoch. Hniezdia na skalných stenách a štrbinách. Nedávno začali kolonizovať mestské oblasti, pretože vysoké budovy sú vhodné na hniezdenie tohto druhu a kvôli množstvu holubov ako koristi. Boli pozorované, ako sa rozmnožujú v nadmorskej výške 3600 metrov v Skalnatých horách v Severnej Amerike

Fyzický popis

Na celom svete existuje 19 regionálnych variantov (poddruhov) sokola sťahovavého. Značne sa líšia veľkosťou a farbou. Rovnako ako všetky sokoly, aj sokol sťahovavý má dlhé, zúžené krídla a tenký, krátky chvost. V Severnej Amerike majú veľkosť približne vrany, pričom dĺžka sa pohybuje od 36 do 49 cm u samcov a 45 až 58 cm u samíc. Rozpätie krídel sa pohybuje od 91 do 112 cm. Vážia v priemere 907 g. Ako väčšina dravých vtákov, aj samice sokola sťahovavého sú o niečo väčšie ako samce. Zvyčajne sú o 15-20% väčšie a o 40-50% ťažšie ako samce. Sokol sťahovavý má bridlicové a modrosivé krídla, čierne pruhy na chrbte a bledé podbrušie. Majú biele tváre s čiernym pruhom na každom líci a veľké tmavé oči. Mladé vtáky majú tendenciu byť tmavšie a hnedšie, s pruhovaným spodkom, nie s priečkou. Perie sa sezónne nelíši.

Rozmnožovanie

Sokol sťahovavý tvorí monogamné párové väzby, ktoré často trvajú počas mnohých období rozmnožovania. Samce aj samice majú silnú pripútanosť k predchádzajúcim miestam hniezdenia, čo môže vysvetľovať skôr monogamiu počas viacerých období rozmnožovania, než pripútanosť medzi jednotlivcami.

Samce sa vystavujú na rímsach hniezd, aby prilákali samice a informovali o vlastníctve iných sokolov. Rozvoj párového zväzku najskôr naznačuje samček a samica húfne blízko seba. Nakoniec sedia na rímse hniezda vedľa seba. Jednotlivci môžu tiež na seba nakukovať, prehrabávať sa, okusovať prsty na nohách svojho partnera alebo „účtovať“ (jemne chytiť zobák druhého vtáka do svojho vlastného). Obe pohlavia sa potom môžu zapojiť do „výstavy rímsy“, sústredenej na oblasť ich hniezda, alebo sa môžu škrabať. Pred znášaním vajíčok sa pár zapojí do neuveriteľných vzdušných ukážok, vrátane skokov so silou, tesných zákrut, vysokého stúpania a náklonov tela počas ponoru. Keď sa pár vytvorí, začnú spoločne loviť a samice začnú od samca žobrať o potravu.

Sokol sťahovavý sa rozmnožuje medzi marcom a májom v závislosti od toho, ako ďaleko na severe sa rozmnožujú. Samice zvyčajne kladú vajíčka v polovici mája a zvyčajne sa liahnu v polovici júna. Sokol sťahovavý znáša jedno vajce každých 48 hodín, celkovo 2 až 6 vajec. Vajíčka kladú do hniezda vysoko na útesoch, vysokých stromoch alebo vysokých budovách. Sokoly si vytvárajú hniezda, ktoré sa nazývajú „škrabky“ alebo jednoduché malé priehlbiny vyhĺbené do piesku alebo hliny a vystlané jemnými materiálmi. Niekedy môžu používať hniezda, ktoré postavili iné vtáky. Vajíčka sa liahnu za 33 až 35 dní. Mladé vtáky sa učia lietať 35 až 42 dní po vyliahnutí. Zvyčajne trvá 3 roky, kým mláďa dosiahne dospelosť a bude schopné rozmnožovania.

Samice sa najčastejšie rozmnožujú skôr ako samcebaja rodičia inkubujú vajíčka a starajú sa o mláďatá. Samice vo všeobecnosti inkubujú vajíčka dlhší čas ako samce. Mláďatá sú odchované takmer nepretržite až do veku 10 dní. Mladé vtáky zostávajú závislé od svojich rodičov niekoľko týždňov po vyletení. Keď sa mláďatá stanú zručnejšími v lietaní, rodičia im začnú dodávať korisť tak, že ich vyhodia do vzduchu. Mláďatá potom prenasledujú a chytia túto už mŕtvu korisť vo vzduchu. V sťahovavých populáciách sa mláďatá osamostatnia na začiatku migrácie, zvyčajne okolo 5-6 týždňov po vyletení. Mláďatá v nemigračných populáciách môžu byť závislé o niečo dlhšie.

Hoci väčšina sokolov sťahovavých sa nedožíva 1 roka, zdravý sokol, ktorý prežije, sa dožíva v priemere 13 rokov. Miera prežitia počas prvého roku života sa odhaduje na 40 %. Prežitie dospelých sa odhaduje na 70 %. Maximálna dĺžka života pre voľne žijúce vtáky je od 16 do 20 rokov. >Najdlhšia známa dĺžka života sokola sťahovavého v zajatí je 25 rokov.

Správanie

Sokol sťahovavý je aktívny počas dňa. Keď sa nerozmnožujú, sú primárne samotárske a zakladajú a bránia územia. Veľkosť územia sa líši v závislosti od hustoty potravinových zdrojov. V severných populáciách s najvyššou hustotou obyvateľstva bola vzdialenosť medzi hniezdami v rôznych oblastiach v priemere od 3,3 do 5,6 km Rozloha domovov sa odhaduje na 177 až 1 508 kilometrov štvorcových. Samce a samice pravidelne lovia do 5 km od svojho hniezdiska alebo územia.

Potravinové návyky

Sokol sťahovavý loví takmer výlučne vtáky, ktoré tvoria 77 až 99 % koristi

Sokol sťahovavý najčastejšie loví z posedu s vysokým výhľadom, ako je útes alebo vysoký strom. Utečú hneď, ako sa nájde korisť. Môžu tiež lietať alebo sa vznášať, aby hľadali korisť. V niektorých oblastiach, kde sa možno budú musieť spoliehať na hmyz, jašterice alebo cicavce ako korisť, lovia sokoly sťahovavé pešo na zemi.

Sokol sťahovavý je najúspešnejší pri chytaní koristi, ak má väčšiu výšku, z ktorej sa môže nakloniť na korisť. Hoci sokol sťahovavý chytí svoju korisť pazúrmi, vo všeobecnosti zabíja zobákom prerezaním krčných stavcov. Korisť sa potom zvyčajne prenesie na bidielko, kde sa oškube a skonzumuje, alebo uloží do vyrovnávacej pamäte na neskoršie použitie. Malá korisť (napríklad netopiere) môže byť zjedená počas letu.

Sokol sťahovavý trpel kvôli svojej nebezpečnej pozícii na vrchole potravinového reťazca. Pesticídy sa hromadia v malých (nie smrteľných) množstvách v tkanivách malých vtákov a cicavcov, ale sú dostatočne koncentrované v dravých vtákoch, ako sú sokoly, aby ich zabili alebo znemožňovali plodiť potomstvo. Organochlórové pesticídy (DDT a dieldrín) preukázateľne znižujú schopnosť vtákov produkovať vaječné škrupiny s dostatočným obsahom vápnika, vďaka čomu sú vaječné škrupiny tenké a majú väčšiu pravdepodobnosť prasknutia. Populácia sokola sťahovavého v polovici 20. storočia prudko klesla.

Tanya Dewey (autorka), Animal Diversity Web.

Mark Potter (autor), University of Michigan-Ann Arbor.